Strečno

Leží na styku východnej časti Žilinskej kotliny a Malej Fatry, poniže Strečnianskeho prelomu Váhu. Severnú pahorkatinnú časť chotára v kotline tvoria treťohorné uloženiny pokryté terasovými náplavami toku. Južným smerom prechádza do Malej Fatry, ktorú tvoria druhohorné horniny. Prelom je takmer 7 km dlhý kľukatý úsek doliny Váhu medzi Dubnou skalou a Strečnom, ktorým sa Váh prerezáva cez Malú Fatru. Má hnedé lesné pôdy, lesy len v pohorí. Domašinský meander je od r. 1978 chránenou prírodnou pamiatkou. Sídliskové nálezy púchovskej kultúry sú zo zlomu letopočtu, slovanské sídlisko, stredoveká pevnôstka je z 9. -11. stor. Hradná provincia sa spomína okolo r. 1300, v r. 1321 tunajšie mýto. Dejiny obce sú nedeliteľne späté s dejinami hradu Strečno. V r. 1384 bol sídlom strečnianskej (žilinskej) župy, ku ktorej patrili hradné panstvo Strečno, Žilina, hradné panstvá Lietava, Starý hrad a Budatín. Začiatkom 14. stor. bol majetkom Matúša Csáka, potom kráľa, koncom 14. stor. ho dostal kališský palatín Sandzivoj a po ňom opäť kráľ. Začiatkom 16. stor. mal hrad v zálohu Burian zo Svetlova. Obec pod hradom je písomne doložená v r. 1321. Patrila k hradu Strečno, časť zemianskym rodinám Hranostaj a Račai, V r. 1598 mala 35 domov, v r. 1828 70 domov a 731 obyvateľov. Pracovali v lesoch, spracovávali drevo a pltníčili. Aj v súčasnosti premáva cez Váh v Strečne kompa. V chotári obce je autokemping, hrad Strečno je vyhľadávanou turistickou atrakciou. K pamätihodnostiam obce patria najmä zrúcaniny stredovekého hradu (NKP), vybudovaného na starom jadre z pol. 14. stor. Zachované časti hradu boli zrekonštruované a sprístupnené verejnosti. Patrí do expozícií Budatínskeho múzea. V chotári obce je Pomník francúzskych partizánov v SNP na vŕšku Zvonica (Ľ. Snopek - L. Beisetzer) z r. 1956. Počas SNP došlo pod hradom k prudkým bojom, v ktorých sa vyznamenala jednotka francúzskych partizánov. Osada Zlatné sa spomína v r. 1598, keď mala 3 domy.

Okres Žilina

Má rozlohu 815,08 km², žije tu 155 989 obyvateľov a priemerná hustota zaľudnenia je 191 obyvateľov na km² (údaje k 31. 12. 2014).

Územie susedí na severe s okresmi Čadca a Kysucké Nové Mesto, na západe s okresmi Bytča, Považská Bystrica a Ilava, na juhu s okresom Prievidza a na východe s okresmi Martin a Dolný Kubín.

Prvé písomné zmienky o väčšine obcí okolia Žiliny sú z 13. a 14. storočia. Neskôr, počas valašskej a kopaničiarskej kolonizácie, boli osídlené obce pri horných tokoch riek a na úpätiach hôr Malej Fatry (Lysica, Dolná, Horná Tižina, Terchová).

Obyvateľstvo starého kultúrneho územia úrodnejšej časti okolia Žiliny sa zaoberalo poľnohospodárstvom, roľníci horských kopaničiarskych obcí boli viac zameraní na chov hospodárskych zvierat. Obrábali aj vysoko položené polia a využívali horské pasienky v odľahlom chotári, kde mali vybudované letné príbytky a maštale, tzv. bačoviská (cholvarky). Väčší význam mal salašnícky chov oviec s produkciou mliečnych výrobkov, mäsa, vlny a kožušiny. Úžitok prinášalo napokon aj výdatné hnojenie košarovanej pôdy. Salašnícky forma chovu oviec sa do súčasnosti zachovala vo viacerých obciach severozápadného Slovenska, v Terchovej a Belej pri Varíne nadobudla charakter družstevnej veľkovýroby.

Žilinský kraj

Demografia

K 21. máju 2011, bolo na území Žilinského kraja 144 948 domov, t.j. 13,5 % z celkového počtu domov v Slovenskej republike (z toho 120 788 obývaných, t.j. 83,3 %). Žilinský kraj bol v počte domov na druhom mieste za Nitrianskym krajom (podiel 16,2 %). Spomedzi okresov kraja najvyšší počet domov sa nachádzal v Žiline 20,3 % a najmenej v Turčianskych Tepliciach 3,3 %. Obývaných domov bolo v okrese Žilina 21,1 % z úhrnu za kraj a v Turčianskych Tepliciach 3,2 %.

Geologická charakteristika

Celé toto hornaté územie spadá z geomorfologického hľadiska do Západných Karpát. Horské masívy v tejto lokalite sa sformovali pomerne nedávno, v paleogéne. Zásluhou pohybov príkrovov sa vyzdvihovali pôvodné morské sedimenty, z ktorých postupne vznikli impozantné údolia. Rieka Váh územie nápadne rozdeľuje na dve časti:

• severná zahŕňa pohoria: Tatry, Skorušinské vrchy, Oravské Beskydy, Oravská Magura, Oravská vrchovina, Chočské vrchy, Krivánska Fatra, Kysucké Beskydy, Kysucká vrchovina a Javorníky
• južná zahŕňa pohoria: Nízke Tatry, Veľká Fatra, Lúčanská Fatra a Strážovské vrchy

Dejiny

Po páde Veľkomoravskej ríše v roku 907, ku ktorej územie patrilo, bolo od 12. storočia prakticky až do roku 1918 súčasťou uhorského kráľovstva. V 13. storočí na obranu proti mongolským nájazdom bola vybudovaná sieť hradov (Hričov, Považský, Košecký, Lietavský, Strečniansky). 16. storočie znamenalo pre miestnych obyvateľov chudobu a strach, hlavne pred tureckou okupáciou a živelnými pohromami. Ku koncu 19. storočia tu bola zavedená železnica a v údolí Váhu začal prekvitať priemysel.

Stručná história Slovenska

Prvý štátny útvar Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša (7. storočie), neskôr Nitrianske kniežatstvo (začiatok 9. storočia), ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vznikla v roku 833 Veľká Morava. Od polovice 10. do konca 11. storočia sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska, ktoré sa v roku 1526 stalo súčasťou Rakúskej monarchie (Habsburskej monarchie), od roku 1867 nazývanej Rakúsko-Uhorsko. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska až do roku 1993 (okrem obdobia samostatnosti počas vojnovej Slovenskej republiky). 1. januára 1993 vznikla rozdelením tohto štátneho útvaru samostatná Slovenská republika.

Slovenská republika je parlamentnou demokraciou, štátnym jazykom je slovenčina. Od 1. mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie – eurozóny a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo slovenskú korunu.