Varín

Leží na styku južnej časti Kysuckých vrchov a Malej Fatry pri ústí Varínky do Váhu. Stredná pahorkatinná časť chotára vo výbežku Žilinskej kotliny má balvanité pokrovy (rozsiahle zosuvy), severnú vrchovinnú časť v Kysuckých vrchoch a juhovýchodnú hornatinnú časť v Krivánskej Malej Fatre tvoria druhohorné horniny. Sú to ložiská železnej rudy, asfaltu a azbestu. Prevládajú hnedé lesné pôdy. Lesy pokrývajú juhovýchodnú časť, nesúvislé porasty sú aj v Kysuckých vrchoch. V okolí Starého hradu nad Strečnianskym prelomom je najsevernejšie lesné spoločenstvo dubín v Malej Fatre. V Malej Fatre rastú slovenské endemity ako stračia nôžka tatranská (delphinium oxysepalum), lomikameň tatranský (saxifraga perdurans), králik okrúhlolistý (chrysanthemum rotundifolium), materina dúška sudetská (thymus sudeticus) a pampeliška tatranská (leontodon pseudotaraxaci). V lesoch žije hlavne tetrov hoľniak a jariabok.

Žiarové hroby lužickej kultúry sú z doby halštatskej a sídlisko púchovskej kultúry zo zlomu letopočtu. Obec je nepriamo doložená v r. 1235, priamo v r. 1254. Patrila panstvu Varín - Starý hrad. Hrad Varín - Starý hrad je nepriamo doložený v r. 1235, priamo v r. 1321. Strážil považskú cestu, vyberalo sa tu mýto. V 13. stor. sa stal strediskom panstva. Jeho funkciu neskôr prevzal hrad Strečno a panstvu zostalo iba pôvodné územie Starého hradu. Hrad patril koncom 13. stor. predkom Balassiovcov, potom Matúšovi Csákovi, v r. 1323 zvolenskému županovi Donchovi, neskoršie kráľovi. V r. 1443 ho zálohovali Pongrácovcom, ktorí boli majiteľmi hradu a panstva až do r. 1945. V 16. stor. sa panstvo presťahovalo do Krasnian a hrad postupne chátral.

Dedičné richtárstvo kúpil v r. 1362 žilinský občan Drahoš Hayn. Varín sa vyvíjal ako zemepánske mestečko s jarmočným právom. V r. 1431 ho zničili husiti. Mestské výsady potvrdil v r. 1501 Vladislav II. a v r. 1575 Maximilián II. V rokoch 1501 - 1502 sa tunajší mešťania vykúpili z dedičného richtárstva, v 16. - 17. stor. však museli s vrchnosťou o svoje výsady bojovať. V r. 1598 bol vo Varíne mlyn a 137 domov, v r. 1720 tu bolo 49 daňovníkov a v r. 1828 malo mestečko 210 domov a 1699 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohosp. a remeslami (ševci, mäsiari, kožušníci, čižmári, kováči-zámočníci a iní). V 20. stor. tu bola vybudovaná vápenka, pôvodne pre potreby Ostravy a Třinca. Obyvatelia pracovali vo vápenke, v stavebných podnikoch v Martine, Žiline, na železnici a pod. V obci je vybudovaný verejný vodovod a rozvodná sieť plynu.

Za reformácie bola v mestečku latinská škola. Prvý rektor Tomáš Francisci sa spomína r. 1601 a posledný Mikuláš Fabritius tu pôsobil v rokoch 1659 - 1661. K pamiatkam patria zrúcaniny Starého hradu z konca 13. stor., rím. kat. kostol z 2. polovice 13. stor., v 17. stor. doplnený klenbami a emporami a figurálnou výzdobou od M. Klimčáka z r. 1949, kaplnka z r. 1828 a dom pôvodnej poštovej a dostavníkovej stanice z polovice 19. stor. V obci sa narodili J. Martinček, kultúrny pracovník a A. Mésároš, náboženský spisovateľ.

Okres Žilina

Má rozlohu 815,08 km², žije tu 155 989 obyvateľov a priemerná hustota zaľudnenia je 191 obyvateľov na km² (údaje k 31. 12. 2014).

Územie susedí na severe s okresmi Čadca a Kysucké Nové Mesto, na západe s okresmi Bytča, Považská Bystrica a Ilava, na juhu s okresom Prievidza a na východe s okresmi Martin a Dolný Kubín.

Prvé písomné zmienky o väčšine obcí okolia Žiliny sú z 13. a 14. storočia. Neskôr, počas valašskej a kopaničiarskej kolonizácie, boli osídlené obce pri horných tokoch riek a na úpätiach hôr Malej Fatry (Lysica, Dolná, Horná Tižina, Terchová).

Obyvateľstvo starého kultúrneho územia úrodnejšej časti okolia Žiliny sa zaoberalo poľnohospodárstvom, roľníci horských kopaničiarskych obcí boli viac zameraní na chov hospodárskych zvierat. Obrábali aj vysoko položené polia a využívali horské pasienky v odľahlom chotári, kde mali vybudované letné príbytky a maštale, tzv. bačoviská (cholvarky). Väčší význam mal salašnícky chov oviec s produkciou mliečnych výrobkov, mäsa, vlny a kožušiny. Úžitok prinášalo napokon aj výdatné hnojenie košarovanej pôdy. Salašnícky forma chovu oviec sa do súčasnosti zachovala vo viacerých obciach severozápadného Slovenska, v Terchovej a Belej pri Varíne nadobudla charakter družstevnej veľkovýroby.

Žilinský kraj

Demografia

K 21. máju 2011, bolo na území Žilinského kraja 144 948 domov, t.j. 13,5 % z celkového počtu domov v Slovenskej republike (z toho 120 788 obývaných, t.j. 83,3 %). Žilinský kraj bol v počte domov na druhom mieste za Nitrianskym krajom (podiel 16,2 %). Spomedzi okresov kraja najvyšší počet domov sa nachádzal v Žiline 20,3 % a najmenej v Turčianskych Tepliciach 3,3 %. Obývaných domov bolo v okrese Žilina 21,1 % z úhrnu za kraj a v Turčianskych Tepliciach 3,2 %.

Geologická charakteristika

Celé toto hornaté územie spadá z geomorfologického hľadiska do Západných Karpát. Horské masívy v tejto lokalite sa sformovali pomerne nedávno, v paleogéne. Zásluhou pohybov príkrovov sa vyzdvihovali pôvodné morské sedimenty, z ktorých postupne vznikli impozantné údolia. Rieka Váh územie nápadne rozdeľuje na dve časti:

• severná zahŕňa pohoria: Tatry, Skorušinské vrchy, Oravské Beskydy, Oravská Magura, Oravská vrchovina, Chočské vrchy, Krivánska Fatra, Kysucké Beskydy, Kysucká vrchovina a Javorníky
• južná zahŕňa pohoria: Nízke Tatry, Veľká Fatra, Lúčanská Fatra a Strážovské vrchy

Dejiny

Po páde Veľkomoravskej ríše v roku 907, ku ktorej územie patrilo, bolo od 12. storočia prakticky až do roku 1918 súčasťou uhorského kráľovstva. V 13. storočí na obranu proti mongolským nájazdom bola vybudovaná sieť hradov (Hričov, Považský, Košecký, Lietavský, Strečniansky). 16. storočie znamenalo pre miestnych obyvateľov chudobu a strach, hlavne pred tureckou okupáciou a živelnými pohromami. Ku koncu 19. storočia tu bola zavedená železnica a v údolí Váhu začal prekvitať priemysel.

Stručná história Slovenska

Prvý štátny útvar Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša (7. storočie), neskôr Nitrianske kniežatstvo (začiatok 9. storočia), ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vznikla v roku 833 Veľká Morava. Od polovice 10. do konca 11. storočia sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska, ktoré sa v roku 1526 stalo súčasťou Rakúskej monarchie (Habsburskej monarchie), od roku 1867 nazývanej Rakúsko-Uhorsko. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska až do roku 1993 (okrem obdobia samostatnosti počas vojnovej Slovenskej republiky). 1. januára 1993 vznikla rozdelením tohto štátneho útvaru samostatná Slovenská republika.

Slovenská republika je parlamentnou demokraciou, štátnym jazykom je slovenčina. Od 1. mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie – eurozóny a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo slovenskú korunu.