Horný Hričov
Leží na styku Javorníkov so Strážovskými vrchmi pri Váhu v tzv. Žilinskom prelome, južnú pahorkatinnú časť tvoria druhohorné horniny Manínskych vrchov. Chotár má hnedé lesné a nivné pôdy a rendziny. Zalesnený je v južnej časti. Je tu minerálny prameň. Obec sa spomína v r. 1208. Ako Horný Hričov (superior Herichou) však až v r. 1282. Obec patrila hradnému panstvu Hričov, neskôr panstvu Bytča. V r. 1598 mala 18 domov, v r. 1828 61 domov a 487 obyvateľov. V 16. stor. sa v obci pestoval chmeľ. Obyvatelia sa zaoberali poľnohosp. a chovom oviec. Zachovalo sa tkanie pokrovcov a ľanového plátna. Do konca 1. ČSR v obci pracovala píla (vyhorela) a dve tehelne. Obec dvakrát vyhorela (1920, 1924). V r. 1962 dali v chotári obce do prevádzky stredovážsky stupeň priehrady a hydrocentrály, časť pôdy zaplavilo priehradné jazero. Prevažná časť obyvateľov pracuje v priemyselných podnikoch v Žiline. V obci je vybudovaný verejný vodovod, kanalizácia, čistička odpadových vôd, rozvodná sieť plynu, a vlastný rádiový internet. Pamiatkou obce je kaplnka Srdca Panny Márie z polovice 19. stor.
Horný Hričov
Leží na styku Javorníkov so Strážovskými vrchmi pri Váhu v tzv. Žilinskom prelome, južnú pahorkatinnú časť tvoria druhohorné horniny Manínskych vrchov. Chotár má hnedé lesné a nivné pôdy a rendziny. Zalesnený je v južnej časti. Je tu minerálny prameň. Obec sa spomína v r. 1208. Ako Horný Hričov (superior Herichou) však až v r. 1282. Obec patrila hradnému panstvu Hričov, neskôr panstvu Bytča. V r. 1598 mala 18 domov, v r. 1828 61 domov a 487 obyvateľov. V 16. stor. sa v obci pestoval chmeľ. Obyvatelia sa zaoberali poľnohosp. a chovom oviec. Zachovalo sa tkanie pokrovcov a ľanového plátna. Do konca 1. ČSR v obci pracovala píla (vyhorela) a dve tehelne. Obec dvakrát vyhorela (1920, 1924). V r. 1962 dali v chotári obce do prevádzky stredovážsky stupeň priehrady a hydrocentrály, časť pôdy zaplavilo priehradné jazero. Prevažná časť obyvateľov pracuje v priemyselných podnikoch v Žiline. V obci je vybudovaný verejný vodovod, kanalizácia, čistička odpadových vôd, rozvodná sieť plynu, a vlastný rádiový internet. Pamiatkou obce je kaplnka Srdca Panny Márie z polovice 19. stor.
Okres Žilina
Má rozlohu 815,08 km², žije tu 155 989 obyvateľov a priemerná hustota zaľudnenia je 191 obyvateľov na km² (údaje k 31. 12. 2014).
Územie susedí na severe s okresmi Čadca a Kysucké Nové Mesto, na západe s okresmi Bytča, Považská Bystrica a Ilava, na juhu s okresom Prievidza a na východe s okresmi Martin a Dolný Kubín.
Prvé písomné zmienky o väčšine obcí okolia Žiliny sú z 13. a 14. storočia. Neskôr, počas valašskej a kopaničiarskej kolonizácie, boli osídlené obce pri horných tokoch riek a na úpätiach hôr Malej Fatry (Lysica, Dolná, Horná Tižina, Terchová).
Obyvateľstvo starého kultúrneho územia úrodnejšej časti okolia Žiliny sa zaoberalo poľnohospodárstvom, roľníci horských kopaničiarskych obcí boli viac zameraní na chov hospodárskych zvierat. Obrábali aj vysoko položené polia a využívali horské pasienky v odľahlom chotári, kde mali vybudované letné príbytky a maštale, tzv. bačoviská (cholvarky). Väčší význam mal salašnícky chov oviec s produkciou mliečnych výrobkov, mäsa, vlny a kožušiny. Úžitok prinášalo napokon aj výdatné hnojenie košarovanej pôdy. Salašnícky forma chovu oviec sa do súčasnosti zachovala vo viacerých obciach severozápadného Slovenska, v Terchovej a Belej pri Varíne nadobudla charakter družstevnej veľkovýroby.
Žilinský kraj
Demografia
K 21. máju 2011, bolo na území Žilinského kraja 144 948 domov, t.j. 13,5 % z celkového počtu domov v Slovenskej republike (z toho 120 788 obývaných, t.j. 83,3 %). Žilinský kraj bol v počte domov na druhom mieste za Nitrianskym krajom (podiel 16,2 %). Spomedzi okresov kraja najvyšší počet domov sa nachádzal v Žiline 20,3 % a najmenej v Turčianskych Tepliciach 3,3 %. Obývaných domov bolo v okrese Žilina 21,1 % z úhrnu za kraj a v Turčianskych Tepliciach 3,2 %.
Geologická charakteristika
Celé toto hornaté územie spadá z geomorfologického hľadiska do Západných Karpát. Horské masívy v tejto lokalite sa sformovali pomerne nedávno, v paleogéne. Zásluhou pohybov príkrovov sa vyzdvihovali pôvodné morské sedimenty, z ktorých postupne vznikli impozantné údolia. Rieka Váh územie nápadne rozdeľuje na dve časti:
- severná zahŕňa pohoria: Tatry, Skorušinské vrchy, Oravské Beskydy, Oravská Magura, Oravská vrchovina, Chočské vrchy, Krivánska Fatra, Kysucké Beskydy, Kysucká vrchovina a Javorníky
- južná zahŕňa pohoria: Nízke Tatry, Veľká Fatra, Lúčanská Fatra a Strážovské vrchy
Dejiny
Po páde Veľkomoravskej ríše v roku 907, ku ktorej územie patrilo, bolo od 12. storočia prakticky až do roku 1918 súčasťou uhorského kráľovstva. V 13. storočí na obranu proti mongolským nájazdom bola vybudovaná sieť hradov (Hričov, Považský, Košecký, Lietavský, Strečniansky). 16. storočie znamenalo pre miestnych obyvateľov chudobu a strach, hlavne pred tureckou okupáciou a živelnými pohromami. Ku koncu 19. storočia tu bola zavedená železnica a v údolí Váhu začal prekvitať priemysel.
Stručná história Slovenska
Prvý štátny útvar Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša (7. storočie), neskôr Nitrianske kniežatstvo (začiatok 9. storočia), ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vznikla v roku 833 Veľká Morava. Od polovice 10. do konca 11. storočia sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska, ktoré sa v roku 1526 stalo súčasťou Rakúskej monarchie (Habsburskej monarchie), od roku 1867 nazývanej Rakúsko-Uhorsko. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska až do roku 1993 (okrem obdobia samostatnosti počas vojnovej Slovenskej republiky). 1. januára 1993 vznikla rozdelením tohto štátneho útvaru samostatná Slovenská republika.
Slovenská republika je parlamentnou demokraciou, štátnym jazykom je slovenčina. Od 1. mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie – eurozóny a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo slovenskú korunu.